10+ vecí | lyžovanie

Ako iste viete, som veľmi pozitívny človek. Kým sa nestretnem s niečím čo ma naštve. A to býva často. Extrémne často. Väčšinou sa rozčuľujem nad vecami, ktoré ostatných ľudí netrápia (časté poznámky typu: ty máš ale problémy!), ale našťastie ma to aj celkom rýchlo prejde.

Tento článok som chcela napísať skôr (ako všetky príspevky (zase moja lenivosť)), ale až teraz (po roku!) som sa k tomu dokopala. Aby to bolo jasné, viem, že existujú iné problémy, iné veci, nad ktorými možno stojí za to lámať hlavu, ale niekedy je fajn, len tak si zvýšiť tlak nad hlúposťami. Aj tento článok dokazuje zlatú ľudskú povahu, ako by som ironicky povedala. Ja navyše rada zveličujem, takže nie všetko čo sa na tomto blogu popíše môžete brať vážne. 

Najviac bodov som našla práve k ľuďom, teda lyžiarom. Každý je samozrejme iný a niektorí sú prirodzene zodpovední a ukážkoví, ale musím povedať, že polovica (aby som im nekrivdila) lyžiarov tieto veci vážne robila. (Ak by som napísala každú hlúposť čo niekto spravil, boli by sme tu do rána, preto som vypísala iba tie, ktoré robilo viac ľudí.) 

1. čakanie sa 

Chápem, že keď niekto lyžuje v skupine, zrejme sa chce čakať. Lenže prečo to nerobiť normálnou cestou niekde na kraji s tým, že toho lyžiara aj vidno. Nie, oni sa musia čakať presne v strede svahu, navrchu z jedných kopcov (v strede celej zjazdovky). A teraz si predstavte, že tých skupín je viac. Ja sa tam potom snažím cez nich prekľučkovať, aby som nikoho nezrazila. To, že ich niekedy ani nevidno je samozrejmosť. 

2. rozprávanie na svahu

Druhý bod úzko súvisí s prvým. Keď už sú lyžiari (prípadne snowboardisti) poskupinkovaní, a aspoň väčšina je prítomná, začína sa skutočný horor. Nevadí že stoja desať metrov od seba, aj tak na seba budú pokrikovať, hoci nepočujú vlastné slovo. Nie žeby išli k sebe aspoň bližšie. Takto prekážajú ostatným ešte viac. 

3. telefonovanie počas lyžovania

Okram toho, že ohrozujú ostatných, keďže nedávajú pozor, ohrozujú prirodzene aj seba. Títo ľudia sú očividne takí workoholici, že nedokážu ani na päť minút vypnúť mobil a dokonca počas lyžovania telefonujú. Našťastie takých veľa na svahu nebolo. 

4. malé deti - začiatočníci na najväčších svahoch

...a najťazších tratiach. Tomuto vážne nerozumiem. Keď nevie lyžovať, prečo nejde na malý vlek pre začiatočníkov? Alebo keď chce skúsiť niečo ťažšie, môže vyhodiť pomu v polovici kopca. Nie, oni musia ísť úplne najvyššie. Potom padajú, lietajú alebo pluhujú celý čas (bez oblúčikov samozrejme). Väčsinou je to však chyba rodičov, ak rozprávame o deťoch (mám na mysli 3,4,5 ročné), ktorí ich hneď vezmú na ten najväčší svah a tam ich učia. Nevadí, že zídu celú zjazdovku za 15 minút, keď iným to trvá dve. Aj tak budú brániť ostatným v rýchlej jazde. Kvôli tým deťom dúfam, že ich rodičia vedia naozaj dobre lyžovať.

5. rekreační lyžiari na najťažších tratiach

Tu by sme si najskôr mali definovať pojem rekreační. Ja tak nazývam lyžiarov, ktorí sa vyberú na lyžovačku raz alebo dvakrát za rok a sú mierne pokročilí. Na tom nie je nič zlé (sama som v tej skupine), ale ak si vyberiete ten najťažsí kopec aký sa v stredisku nachádza hneď prvý deň, najmožnejší výsledok je bolestivé zranenie. Títo ľudia však väčšinou chcú dokázať okoliu, akí sú skvelí, že lyžovali tam a tam. Veľmi radi sa predvádzajú, čo často vidno na štýle ich jazdy. Ja v prvý deň nikdy nechodím na čierne (teda najťažšie) trate. Radila by som to robiť aj niektorým rekreačným lyžiarom. Keď už chcú ísť na tie najťažšie svahy.

6. čakanie na lanovku

V niektorých strediskách je plno ľudí. A jedna lanovka. Samozrejme všetci chcú ísť najskôr a čakanie desať minút je priveľa. Tak sa strkajú, posúvajú dopredu, šliapajú po lyžiach, blokujú miesto, či sa slovne napádajú. Sama sa predbehujem, keď som v takej situácii. Väčšinou platí heslo, šikovnješí vyhráva. Preto sa ako prvé väčšinou dostanú na lanovku deti a ľudia menšieho vzrastu. Strčia sa do každej medzery a tak sa rýchlo dostanú dopredu. Po pár jazdách som sa tiež naučila triky ako blokovanie palicami, ktoré okľuky sú najlepšie a na koho si dať pozor. Keď sa to tak vezme bola to zábava. Ale rozhodne nefér. Najmä mi vadili ľudia, ktorí sa rozčuľovali nad tým že sa ostatní prebiehajú, pri tom sa predbiehali sami.

7. sebeckosť nemá hraníc

Tu som priradila lyžiarov (alebo snowboardistov), ktorí akoby zabúdali, že existujú aj iní ľudia. Je to veľká skupina a nie všetky činy sú sebecké, ale väčšinu by som priradila práve tu. Niektorí hádžu za seba ľadovce (chudák ľudia bez lyžiarskych okuliarov), či prechádzajú svojimi po cudzích lyžiach za jazdy. Zrejme poznáte tú situáciu, veziete sa na sedačkovej lanovke a vedľa vás sedí napríklad inštruktor lyžovania. Ako bezpečnosť na lanovke (aby ste nevypadli) slúži taká železná koštrukcia, ktorú zaklapnete pred seba. Ak však nedotiahnete na to železo, musíte sa spoliehať na iných, aby to zaklapli. To je väčšinou problém detí. Stalo sa to raz aj mne, keď som bola taká malá, a videla som že aj ostatným, práve keď sa viezli s tým inštruktorom. Ja na jeho mieste, by som si povedala, sedí vedľa mňa decko, ešte spadne dolu, tak aj keď je lepší výhľad bez toho, radšej to tam dám. Ale niektorí tak neuvažujú.

8. snowboardisti a ich viazanie 

Učila som sa na snowboarde už kedysi dávno a jedna vec čo ma na tom fakt neláka je, sadnúť si a viazať si to ne vrchu kopca. Lyže sú pevné, prídete, lyžujete, ale na snowboarde si ešte musíte vyčkať pár minút a potrápiť sa s viazaním. Tu mi vadí najmä to, že to robia v strede svahu. Prečo si nesadnú niekde k okraju, ale musia ísť do stredu? Tomu vážne nerozumiem.

9. naštvaní vlekári

Keď si to tak vezmete, vlekári toho tak veľa nerobia. Musia akurát dávať pozor. Niektorým to však asi príde otravné a tak sa osopujú na lyžiarov. Keď niekto ide prvý raz a má nejaké problémy, sú nespokojní a otrávení. Pripomínajú mi trochu kuchárky na základnej škole. 

10. podivné lístky

Cenu lístkov rozoberať nebudem, to by bolo na dlhšie rozprávanie. Avšak niekde sa lístky predávajú skutočne zvláštne. Kúpite si štvorhodinový a dostanete poldňový. V istom zmysle ma to nehnevá, je to akoby ste mali hodinu a pol zadarmo (záleží na tom kedy prídete), ale keď niekto nepotrebuje alebo nechce až tak dlho lyžovať? Potom mu to prepadne. Aspoň tie pokladníčky by to mohli nejako spomenúť.

č o   m a   u d i v u j e

Aby tento článok nebol rak negatívne a ofenzívne naladený, poviem vám ešte o jednej vymoženosti niektorých lyžiarov. Vysielačky. Zrejme sa takýmto spôsobom skupiny nájdu a oznamujú si kedy pôjdu na obed a podobne. Každopádne mi to príde super, nemusíte utrácať kredit, najmä ak ste zo zahraničia. 

Čo štve vás na lyžovaní? Boli ste niekde?