Predstavte si, že je noc a vy ste sami doma. Nebojíte sa, pretože ste už dávno vyrástli a strach z tmy nechali kdesi ďaleko za sebou. Robíte čosi rutinné, čosi, čo sa nevymyká normálu. Máte nohy vyložené na pohovke, papáte čipsy, ktoré nádherne chrumkajú pod vašimi zubami a pozeráte telku.
Vaše pohodlie však naruší zvuk, ktorý sa ozve zo záhrady. Nie je príliš hlasný, najprv ho považujete za túlavú mačku či iné zviera. No keď sa ozve znova, vyzriete von oknom do čiernočiernej tmy. Vidíte len svoj jemne vystrašený výraz v zrkadlovom odraze na okne. Zase ste zabudli zatiahnuť rolety.
Príde Vám to hlúpe, no viete, že nepríjemného pocitu sa zbavíte jedine tak, že ich zatiahnete.
Podídete bližšie a čosi zbadáte. Opäť si poviete, že si to len nahovárate. Ubezpečujete sa, že tam predsa nič nemôže byť. Takéto veci sa predsa dejú iným ľuďom. Nie Vám. No aj napriek tomu o pár hodín ležíte v márnici.









